Hoří, má panenko / Národní divadlo moravskoslezské
Hasičský ples, ktorý nedopadne podľa predstáv. Tombola, ktorej ceny postupne miznú. Vynútená súťaž krásy, ktorá nesplní svoj cieľ. Film Miloša Formana Hoří, má panenko, ktorý napísal spolu so svojimi kolegami Jaroslavom Papouškem a Ivanom Passerom, pretavil inscenačný tím Činohry Národního divadla moravskoslezského do divadelnej podoby. Rehabilitácia českej kinematografickej klasiky zobrazuje nevinné organizovanie hasičského bálu, krásu ľudských nedorozumení a groteskných situácií– jedná sa však o minimálnu aktualizáciu.
Pri divadelnej adaptácii režiséra Tomáša Svobodu je očividné, nakoľko vychádzal z pôvodného filmového scenáru – pomerne citeľné sú aj niektoré Formanove umelecké ťahy. Obsadenie presahuje cez 20 ľudí a okrem hercov boli do inscenácie vybratí aj neherci. Vzniká tak pokus o naplnenie tanečnej sály s čo najväčším počtom osôb, aby hasičský ples pôsobil autenticky a aby sme sa cítili ako jeho účastníci. Rozsiahly počet hercov v kombinácii živého orchestra hrajúceho dychovku nastavil estrádnu a živú atmosféru, v ktorej sa tancovalo, čapovalo pivo a odohralo pár menších vzťahových drám na pobavenie. Pri tak veľkom počte osôb na javisku je pomerne ťažké sledovať príbehy hlavných postáv, ale túto zásadnú problematiku režisér vyriešil buď svetelným drobnohľadom na konkrétny pár alebo štronzom. Štronzo je funkčným a pomerne nutným riešením pre strihovosť a odstup, avšak jeho nadužívanosť má tendenciu rušivého elementu, ktorý sa neskôr môže pretaviť do diváckej nepozornosti.
Nikola Tempír vytvoril čo najautentickejšiu vizuálnu podobu tanečnej sály v socíkovskej estetike. Javisko je okrem stolov a stoličiek obohatené jednoposchodovou konštrukciou – tá rozdeľuje priestor živého orchestra, ktorý je aktívne a hudobne zapojený do výstupov odohrávajúcich sa v tanečnej sále a kanceláriu hasičov na prvom poschodí, kde sa koná výber do súťaže krásy. Umným ťahom je využitie aj bočných priestorov javiska, kde sa na jednej strane nachádza naozajstný výčap a na druhej toalety. Tieto dva okrajové priestory funkčne a humorne slúžia na spontánne herecké etudy, ktoré boli najlepšie využité vo fronte na záchody. Prestrih do známej filmovej scény horiaceho domu je vytvorený pomocou točne. Zadná časť zmienenej konštrukcie, na ktorú cez videoprojektor reflektovali plamene, dostatočne poslúžila ako obraz horiaceho domu.
Svoboda do svojej adaptácie pripísal postavy Konferenciéra a Konferenciérky, teda dvoch moderátorov, ktorí okrem hovorenia vtipov dopĺňali hudobné čísla spevom. Táto dvojica je neškodným doplnením, hoci výber vtipov pôsobí trápnym až urážlivým tónom, ale otáznym je pripísanie postavy samotného Miloša Formana, ktorý medzi postavami pôsobí ako živá socha. Bez replík alebo nejakého výrazného dejového zásahu sa potĺka medzi postavami s minimálnou angažovanosťou. Aká bola jeho funkcia?
Postava Formana je imúnna voči štronzu, ktoré dokonca v jednom výstupe využíva vo svoj prospech a nezapiera dušu filmového režiséra – medzi postavami pobehuje s filmovým políčkom a sníma ich zamrznuté tváre a vykrútené pohyby. Je toto priamou analógiou na proces natáčania, alebo sa jedná o povestný večer tanečného bálu, ktorý Formana inšpiroval k napísaniu scenára? Na koľko je postava Formana zaujímavá, v istom zmysle aj originálna, vsuvka, tak jej existencia je náznaková, nedostatočne dotiahnutá a môže evokovať mylné interpretácie. Neprítomnosť tejto postavy by nenarušila dejový chod, hoc primárny nápad k jej vytvoreniu nie je zlým nápadom... chýba jej však interpretačný kľúč.
Inscenácia Hoří, má panenko je doslovnou kópiou filmového spracovania, s minimálnymi autorskými vsuvkami alebo aktualizáciou tém a motívov. Téma manipulácie a rozkazovania zo strany hasičov, teda staršej generácie, voči mladšej generácii je síce uvážlivým odkazom, ale pasivita ako aj podriadenosť je v inscenácii zobrazená náhmatkovo. Možno práve aktualizácia by túto problematiku a vyprázdnenosť vyriešila.
Filip Sojka
Comments