Prekvapivý Mír (Kdo je pan Schmitt?)

Na minulom ročníku Ostravaru nám Divadlo Mír ponúklo inscenáciu Mátový nebo citron aneb Lupič v nesnázích, ktorá nemá ani zďaleka také dramatické kvality ako text, po ktorom siahlo toto najmladšie ostravské divadlo teraz. Súčasný francúzsky dramatik Sébastien Thiéry má bohaté herecké skúsenosti a tie dokonale zúročil aj pri písaní svojej hry Kdo je pan Schmitt? Tá, na rozdiel od Mátový nebo citron… ponúka oveľa zaujímavejšiu a prepracovanejšiu zápletku a z hľadiska inscenačného potenciálu tiež zaujímavejšie postavy.

 

Celý príbeh sa začína v obývačke manželov Beliérových, ktorí sa práve chystajú večerať. V tom im však zazvoní telefón. To je ale naozaj zvláštne, pretože telefón nikdy nemali. Po tom, ako ho zodvihnú, sa však začnú diať oveľa zvláštnejšie veci. Telefonujú na políciu – dovolajú sa na taxi službu. V obývačke sa nachádza obraz, ktorý tam nikdy pred tým nebol, v poličke sú knihy s podobným príbehom a oblečenie v skriniach tiež nepatrí tomuto čoraz zmätenejšiemu manželskému páru. Polícia napokon dorazí sama a začína sa naozaj zvláštne vyšetrovanie.

 

Thiéryho text, alebo lepšie povedané jeho postavy, v rukách Tkačíkovej, Poláka, Čubu (ktorý je zakladateľom divadla) a Ferra sú napriek istej miere štylizácie živé a funkčné. Najvýraznejším predstaviteľom celej inscenácie je však bezpochyby Štěpán Kozub v postave pána Beliéra (či Schmitta?), ktorý nám naprieč celým javiskovým dianím predviedol nesmierne širokú škálu svojich mimických a hlasových prostriedkov a modulácii. Zaujímavou a atypickou kapitolou obsadenia je zasa Petr Berger, kedysi ambiciózny ašpirant na študenta divadla, dnes však  úspešný kardiológ.

 

Text už sám o sebe svojou absurditou pôsobí nesmierne komicky; autor ponúka mnoho situácií, do ktorých sa inscenačnému tímu podarilo vsunúť veľmi účinné a presne načasované gagy a vtípky, ktoré robia pre diváka celé dianie ešte vtipnejším. Rušivo mohla pôsobiť snáď len repetitívnosť niektorých slovných vtipov či drobných akcii, ako napríklad neustále mierenie zbraňou a jej vyťahovanie a odkladanie.

 

Celý výsledok srší komikou a vtipom, ktorý však nemusí stáť na nízkom a vulgárnom, divákovi podliezajúcom, tvorcov urážajúcom a niekedy až ponižujúcom humore. Je potešujúcim faktom, že Divadlu Mír sa podarilo do repertoára zaradiť hru, ktorá odkazuje k absurdnej dramatike a snaží sa divákovi, i keď skryto za humorom, podsúvať otázky identity, diskutabilnosti pravdy a reality vôbec.

 

Po porovnaní minuloročného zážitku som z divadla odchádzal o dosť spokojnejší ako naposledy a vzhľadom na to, že momentálne pripravujú inscenáciu vybočujúcu zo žánru komédie, som úprimne zvedavý na ďalší vývoj Míru. Má totiž potenciál príjemne prekvapiť.

 

Mário Drgoňa

ODKAZY