Trochu pridlhá história (Chacharije)

Komorní scéna Aréna nám na tohtoročnom Ostravare opäť ponúka viacero svojich produkcií. Prvou z nich bola inscenácia Tomáša Vůjtka a Janusza Klimszu pod názvom Chacharije, ktorá, ako sa dočítame v bulletine "vychází z předpokladu, že se její hrdinové jednoho dubnového dne roku 1932 skutečně mohli potkat, a jejich životy se tak skutečně mohli protnout."

Tvorcovia tak otvorene priznávajú, že niektoré z postáv či udalostí, s ktorými hra pracuje, boli reálne, iné sú zasa fabulou. Faktom však je, že mnohé z týchto historických osobností (starosta Prokeš, Paul Hindemith či napríklad Ernst Körner) sa v hre len niekoľko ráz úchytkom spomenú a nedozvedáme sa o nich viac.

 

Každopádne, tento autorský prístup možno chápať; postavičky ako Ferda Prokop (Josef Kaluža) či Švenda (Petr Panzberger j.h.) sa zdajú byť lepším "stavebným kameňom" dramatického textu z hľadiska dynamiky. Ich potenciál však zostal čiastočne nevyužitý, resp. bol potlačený scénickým stvárnením. To do istej miery pripomínalo akýsi komiks, ktorý sa časom začal prelínať do sekvencie hereckých etud, ktoré môžu pôsobiť mierne chaotickým dojmom.

 

Scénografia sa nám zasa snaží ponúknuť akýsi dobový náznak roku 1932. Scénickému konceptu však príliš nezodpovedal plot s bráničkou, ktorý evokoval skôr naivný realizmus. Taktiež je vcelku zvláštne na javisku vidieť reálnu praženicu (míchaná vejce) a chvíľu na to byť svedkom toho, ako postava mieša nič v prázdnom sude, v ktorom zasa o pár momentov topia inú postavu. Takýto prístup k rekvizite pôsobí nesúrodo – na jednej strane inscenácia pracuje s náznakom, na strane druhej s pokusom o javiskový realizmus.

Inscenačný tím sa okrem toho snažil relatívne malú hraciu plochu svetelne rozdeliť na viacero priestorov – to však miestami spôsobuje zlievanie sa všetkých priestorov do jedného a tak môže byť nie vždy jasné, na akom mieste sa dej odohráva.

 

Dej je o dynamiku tiež ochudobnený kvantom replík a občas zdĺhavými situáciami, pri ktorých, napriek všetkému úsiliu hercov, nedochádza ku komickému účinku. Snaha o jeho vyvolanie prostredníctvom často opakujúcich sa prirovnaní zasa šuští papierom a v celkovej atmosfére nepôsobí príliš uveriteľne, napriek tomu, že možno odzrkadľuje dobový jazyk a dialekt, ktorý bolo vskutku pútavé počúvať a je pravdou, že herci ho zvládli naozaj bravúrne. Postavy, ktoré stvárňovali, však miestami nepôsobili naplnene – dôvodom ale bude pravdepodobne to, že až na postavu policajta žiadna iná neprechádzala vývojom. Najproblematickejšou, z hľadiska hereckého uchopenia, bola však určite postava Josefka (Tomáš Hába j.h.). Zvláštny dojem tiež zanechalo Cikáně stvárnené ženskou herečkou (Zuzana Truplová), resp. fakt, že ako jediná stvárňovala osobu opačného pohlavia. Nepochopiteľným bol zasa akýsi kabaretiér, ktorý celý dej uzavrel, no nesprevádzal nás ním a na záver sme ho videli po prvý raz.

 

Po minulom ročníku Ostravaru, kde nám Komorní scéna Aréna ponúkla inscenácie Havlovho Vyrozumění či Vůjtkovej drámy dokumentárneho rangu Smíření, vo mne Chacharije zachovala zmiešané dojmy, napriek nesmierne silnému hereckému súboru, ktorým divadlo disponuje. Som však rád, že tento "špíl" nám umožnil nahliadnuť opäť o trochu hlbšie do histórie Ostravy.

 

P.S. Nesmierne oceňujem shakespearovský resp. antický moment pri jedení guláša, ktorého komiku absencia anagnorízy posilnila.

 

Mário Drgoňa

ODKAZY